05/02/2011 - PRíBEH CLIVE BURR 2. čASť

Na domácej pôde kolovali tvrdé chýry; boli to drogy, ktoré mohli za jeho prepustenie. Bol to alkohol; bolo to tým, že Clive uznával štýl Sex, drogy a rock n roll viac než ostatný; že niekedy musel mať vedľa bicích pripravené vedro, nakoľko sa ranné opice stávali niečím väčším... Každý súhlasil s vyjadrením, že to spôsobovalo problémy vo vnútri kapely. Každý okrem Clivea.

Tvrdí, že počuť takéto domnienky po tridsiatich rokoch ho stále pália. Nikdy nebol veľkým pijanom. Samozrejme, že si pred vystúpením doprial brandy s Colou, ktorú mu vždy priniesol jeho roadie. Ale nijak extrémne, nijak odlišne, než všetci ostatný z kapely.

“V Amerike sme si pripadali ako školáčikovia“, tvrdí. Nikdy predtým sme tam neboli a otvorilo nám to oči. Zažili sme veľa párty, na ktorých sa nám vrhali dievčatá do náručia. Nikdy predtým sme nič podobné nezažili.“

Clive sa opätovne vrátil do Londýna a následne odletel do Nemecka so svojou matkou, kde sa usadil. “Bol som príliš rozrušený, aby som sa na to všetko hneval“, vraví Clive. “Mal som obdobie, kedy som bol mrzutý na môjho otca, bol som mrzutý na svoju kapelu, ale otrepal som sa a vysporiadal sa s tým.“ Len tak jednoducho? “Viac menej áno. Necítil som skutočnú zatrpknutosť. Život je príliš krátky.“ “Je dobré to vybaliť priamo, povedať moju verziu príbehu, nakoľko nie je široko známa. Myslím si, že ak už idete niekoho vyhodiť, urobiť to v období, keď príde o otca nie je tým správnym riešením... Asi mali svoje dôvody. A tak sa to stalo.“

Po Iron Maiden hral Clive v rýchlej postupnosti v rôznych kapelách: Graham Bonnets Alcatrazz (toto trvalo týždeň), Trust (Nickova stará kapela), Stratus, Gogmagog, Elixir, Desperados. Žiadna z nich sa však nepriblížila tomu, čo dosiahol s Iron Maiden. A toto opäť Clivea vôbec netrápilo.

“Chcel som len hrať. Po návrate z Nemecka som si zvykol vlasy zakryť klobúkom a nasadiť si tmavé okuliare a zahrať si po Londýne s kýmkoľvek, kto mal o mňa záujem“, smeje sa. “Chcelo sa mi len bubnovať.“

Bolo to ako za jeho detských čias. Burrovci žili v obecnom dome v Manor Parku vo východnom Londýne. Už počas školy si Clive postaval provizórne bicie. “Po všetkom, čo sme mali doma búchal paličkami“, spomína si jeho matka Klára.

Po objavení Iana Paiceho a Deep Purple jeho posadnutosť sa dostala do vyšších dimenzií. Klárina rodina mu kúpila prvú zostavu vo veku 15 rokov. Znamenalo to oboje, požehnanie aj prekliatie. Klára rozpráva, že pre nich to nebol taký problém. Ale “pri odchode z bytu som sa zvykla vyhýbať pohľadom susedov, nakoľko zvykol robiť taký hluk“.

Aj napriek tomu, že Klára nebola žiadnou odborníčkou, mohla potvrdiť, že má talent. Veľký talent. Nikdy sa nezúčastnil školenia, všetko sa naučil sledovaním druhých bubeníkov a neustálou praxou.

Clive prestúpil k Maiden z kapely Samson v roku 1979, ako náhrada za Douga Sampsona, tesne predtým, ako Maideni získali zmluvu u EMI. Bol to veľký skok v triede, na rozdiel od blues-rockového štýlu Samsonu. Skúšky Maidenov boli vážne záležitosti a museli aj byť. Ich skladby boli rýchlejšie a náročnejšie, s množstvom prechodov. Hrať s touto kapelou nebolo prácou pre žiadneho nováčika.

A ešte lepšie, začalo pribúdať vystúpení a tiež záujmu nahrávacích spoločností o kapelu. Po podpísaní kontraktu s EMI ukončil Clive svoje zamestnanie strojvodcu.

Skoro všetok úspech kapely mal na svedomí basgitarista Steve Harris. Clive spomína, “Steve bol jednoznačne vodcom. On písal skladby, on vyjednával koncerty, on stanovoval skúšky. Bol veľmi oddaný veci. Vedel, kam chce s celou vecou smerovať. A my sme ho nasledovali.“

Rytmická stránka prvých troch albumov bola tesná ako gate členov kapely. “Aj keď to vždy tak nebolo“, spomína Clive. “Steve mi zvykol povedať, aby som pri hraní spomalil. Z nahrávania albumu The Number Of The Beast mi utkvelo v pamäti, ako ma Steve napomína, aby som spomalil.“ Nejaké vážne hádky medzi nami nikdy neboli, vraví Clive. “Vychádzali sme medzi sebou dobre a bolo tam veľa kamarátskych vzťahov.“ Aj po odchode z kapely sa zvykol stretnúť s Adrianom Smithom a vyraziť si na ryby.

V momente, ako sa kapela dozvedela o Cliveovej chorobe, vstúpili na scénu a urobili to najlepšie čo vedeli urobiť, zahrať pre neho. Ich pomoc mu uľahčila život. “Kúpili mi auto...“, na čo nás prerušuje a kričí “Meeemeee, aká je značka toho auta? Nazývame ho Clive-mobil. Je to Volksvagen kadilak s dymovými sklami. Vyzerá ako auto amerických mafiánov. Zvyknú usporiadať koncerty na podporu mňa a iných ľudí, ktorí majú mnohonásobnú sklerózu. Náš dom vybavili aj výťahom na schodisku. Zvyknem sa doň posadiť a vozím sa po schodisku a sledujem všetky tie hudobné ceny na stene. Ha ha.“

Ale čo si ešte viac cení je, že ak je Clive mimo dosahu, zaujímajú sa o neho. “Povedali, že ak budem niekedy niečo potrebovať, máme sa ozvať alebo zavolať“, tvrdí Mimi. “Kedykoľvek hrajú v Londýne, Clive vie, že ak zdvihne telefón, dostane tie najlepšie miesta na sledovanie vystúpenia. Možno to neznie tak veľkolepo, ale pre Clivea to veľa znamená. Je to taký jeho úspech, že kto je a čo dosiahol sú veci známe.“

1. časť
2. časť