03/02/2011 - PRíBEH CLIVE BURR 1. čASť

V prvom rade to všetko začalo v jeho rukách. Zo všetkých miest to boli práve jeho ruky – nástroje jeho reklamnej značky. Na úvod to boli len slabé tiky, nič veľké a niečo čoho by sa treba obávať. Bolo to viac nepríjemné než bolestivé. Ale neustupovalo to. A skôr ako by sa to zlepšilo sa to stávalo častejšie, znepokujúcejšie a horšie. Cliveova Burrova domnienka bola, že tie tiky pochádzajú z bubnovania. Muselo to byť bubnovaním, ktorému sa venoval tie dlhé roky. “Udri ich silno“ zvykol mať potlačené na jeho paličkách. “A to som vždy zvykol“, ako hovorí. “Tak som v tom pokračoval. Presunul som to na dno mojej mysle a pokúšal sa o tom nerozmýšľať.“

Bolo to koncom osemdesiatych rokov, ako sa domnieva, asi 1988 alebo 1989. Veľmi dlhá doba ako opustil Iron Maiden. Od toho odchodu okupoval bubenícku sedačku u veľa kapiel.

V roku 1994 sa to už zhoršilo natoľko, že to nemohol ďalej ignorovať. “Zvykol som upúšťať veci“, vraví. “Nemohol som uchopovať veci, sotva som udržal svoje paličky.“ Ako už nedokázal krútiť paličku medzi prstami so zatvorenými očami, čo zvykol byť jeho trik, rozhodol sa vyhľadať doktora. Stanovenie diagnózy trvalo mesiace. Podstúpil testy a prehliadky, ešte viac testov a nakoniec to vyvrcholilo v kancelárii konzultanta v spoločnosti muža s kamenným výrazom v tvári, stoličiek a zlých správ. Bolo to horšie ako sa len dalo. Testy preukázali mnohonásobnú sklerózu, ojedinele smrteľnú. Cliveov život sa začal meniť.

Dnes, muž ktorý dodal zúrivú ale vždy charakteristicky a vysoko originálnu rytmickú chrbticu na prvých troch albumoch Iron Maiden, sedí na vozíku. Niekedy len vyjsť z postele do nového dňa je boj. “Zvyknem sa unaviť“, vraví. “Nemôžem vždy robiť to, čo by som rád.“

Jeho bicie sú v garáži v jeho špeciálne upravenom dome vo východo londýnskej časti Wanstead, ktorý zdieľa so svojou partnerkou Mimi; pôvodne učiteľkou z nedeľnej školy, ktorá trpí podobnou chorobou.

“Meeeeemes“, opakovane kričí počas rozhovoru. “Kde je moja Rosie?“ (Rosie Lee = čaj) “Svoje bicie zvyknem vytiahnuť len, ak sú tu moji synovci”, vysvetľuje. “Majú to radi.” Pre Clive, ktorý má dnes 53 rokov, to takto ide dokola.

Pod iným zámkom má hromadu použitých činelov Paiste, ktoré zničil na rôznych vystúpeniach počas turné Beast On The Road v roku 1982, čo je spomienka na silového bubeníka, ktorým kedysi bol. Dni jeho bubnovania sú dávno preč.

Zriedka sa mu podarí sadnúť si, vziať ovládač a pustiť si DVD prehrávač so záznamami starých koncertov Iron Maiden. “Páči sa mi to“, smeje sa. “Posadím sa tu s Mimi, vyložím si nohy a vrátim sa späť v čase. Boli sme naozaj dobrá kapela, viete?“

Predtým, ako sa dostaneme k jeho začiatkom s Iron Maiden a ako zvykli byť dobrí s Cliveom hnacím ich dopredu, je asi vhodnejšie spýtať sa ako to celé skončilo. Toto je niečo, čo Clivea zvyklo hrýzť posledných 30 rokov. Veľa sa toho napísalo o jeho odchode od Maiden počas masívneho amerického turné v lete 82. A väčšina z toho, ako vraví, sú kraviny.

“Počul som príbehy, že to bolo všetko kvôli drogám a príliš veľkému množstvu alkoholu. Nebolo to nič z toho.“ Všetko to začalo telefonátom. Nevybavuje si, kde sa nachádzal keď tento telefonát obdržal, pamätá si len, že sa mal dostaviť do Londýna. Jeho otec Ronald nečakane umrel vo veku 57 rokov na srdcový infarkt.

Mapa Ameriky s vyznačenými miestami koncertov ležala pred kapelou, ale v tom momente na tom nezáležalo. “Mal som ísť domov.“

Všetci sa s tým zdali byť zadobre. Povedali, choď domov. Buď so svojou rodinou. Clive odletel naspäť do Londýna konkordom.

Maideni priviedli do kapely bubeníka kapely Trust, Nicka McBraina, ako náhradu, aby show mohla pokračovať. Clive a Nicko boli priateľmi. Neboli žiadne obavy. Všetko bolo v pohode.

“Poznal som Nicka“, tvrdí Clive. Milý chlapík, dobrý bubeník. Počas niektorých ranných vystúpení zvykol nosiť Eddieho masku a terorizoval publikum. “Miloval kapelu, miloval byť jej súčasťou. A zvyšok kapely ho mal taktiež rád.“ A na Clivea čakalo zistenie, ako veľmi.

Takže Clive odletel domov, zúčastnil sa otcovho pohrebu, strávil istý čas so svojou rodinou a o dva týždne odletel späť do Štátov za Maidenami, ktorí križovali Ameriku ako predkapela Rainbow, Scorpions, .38 Special a Judas Priest.

“Vrátil som sa a cítil som, že niečo nie je v poriadku“, spomína Clive. Mali sme stretnutie a atmosféra na ňom bola napätá. Ovzdušie sa zmenilo a Clive, ktorý bol ešte stále otupený stratou otca to cítil. “Myslíme si, že je čas dať si prestávku“, povedali Cliveovi. A to bolo ono. Po tom najlepšom za posledné štyri roky, po troch albumoch, ktoré neboli len obyčajnými albumami, ale nahrávkami, ktoré dodnes niektorí fanúšikovia považujú za tie najlepšie, sa sen náhle skončil.

Každý vie čo sa ďalej stalo s Iron Maiden. Ale čo nasledovalo pre Clivea, bola potreba oprášiť sa a začať od začiatku. Cnelo sa mu za otcom. A teraz sa mu cnelo za jeho kapelou, za prácou o ktorej sníval odkedy po prvýkrát videl Iana Paiceho hrať Highway Star u Deep Purple.

1. časť
2. časť