8/09/2010 - PROMISE AND TERROR – BLAZEOVE POZNáMKY 1. čASť

Hodiny sa ťahali. Ako obrovské kamene pripútané k mojím členkom, nadobúdal som pocit bezmocnosti kráčať ďalej a stretávať sa so všetkými, pretože tieto hodiny ktoré sa zmenili na kamene sa nedajú presúvať rýchlo. Musel som ich presúvať všade kam som sa vybral, čokoľvek som chcel robiť. Paradoxom je, že mesiace ubehli rýchlosťou blesku. Čas je relatívny. Ale je relatívny ku všetkému v mojom živote a životom každého v mojej kapele? Ako dávno to bolo, čo sme robili album The Man Who Would Not Die? Nasledujúci album bol len vzdialeným nápadom. Zdá sa, ako by sme boli všade a nikde. Teraz však ten nový album vstrebáva všetky naše myšlienky. Je hotový a ja píšem poznámky do knižky, ako pri The Man Who Would Not Die. Dochádza mi čas aby som ich dokončil a poslal výtvarníkom, aby ich dali do bookletu, ktorý dúfam práve čítate.

Niekedy sa každá dobrá vec zdá byť tak vzdialená, že ju nikdy nedosiahneme, ale náhle sme tu a nemôžeme si spomenúť na tie úmorné hodiny. Pozerám sa späť a premýšľam, kam sa tie hodiny podeli, tie obrovské kamene, ktoré priniesli toľké rozpory. Je to akoby som ich len sníval. Žil som snáď v spomalenom režime? Dostal som sa do svojho cieľa uvažujúc, či som ten čas skutočne žil, alebo len sníval. Ten pocit neistoty, či sa tie veci skutočne stali je témou posledných štyroch skladieb na albume. Tieto štyri skladby do seba zapadajú a rozprávajú príbeh o vykúpení, strate, bolesti, zármutku a o prijatí. Tieto štyri nápady na ktorých sú tieto skladby založené, pochádzajú z rôznych miest a časov a pritom tak do seba zapadli počas komponovania pre tento album. Ako keby tomu tak vždy malo byť. Ako keby všetko, čo sme mali urobiť bolo nájsť tie kúsky, ktoré do seba sami zapadnú.

Zhoda náhôd, nehoda, alebo niečo iné? Nemali sme pred pripravenú žiadnu predstavu, alebo námet. Stretli sme sa spoločne v lete a vyrozprávali si naše nápady a urobili pár poznámok, ale to bolo všetko. Neskoršie ten istý rok, ako nastala doba komponovania, tieto skladby začali nadobúdať spojitosť a jediná zostávajúca vec bola ich dať do poradia, aby mohli podať príbeh. Jeden večer som viedol rozhovor s Davidom o tom, ako sa cítim neisto sebou samým. Povedal som, že to je ako kráčať veľmi dlhým neosvetleným tunelom, bez pojmu smeru a ako sa s tým vysporiadať. Keďže nevidím nič, len temnotu. A on odpovedal, že by som si možno mal nájsť pohodlie v temnote. Niečo z tej frázy, ten nápad, že zmierenie sa s mojimi okolnosťami mi môže dodať istotu a kontrolu nad svojim životom, ma prinútilo sa nad tým zamyslieť. Pozrel som sa na neho a rozmýšľal nad tou neuveriteľnou cestou, ktorú vo svojom živote podstúpil, aby sa stal tento moment. Chvíľu sme sa rozprávali a ja som si urobil poznámku o týchto slovách. Niekoľko mesiacov na to máme skladbu "Pohodlie v temnote", ktorá skvele uzatvára príbeh nášho albumu.

Posledný skúškový deň, pre začatím nahrávania albumu, Jay všetkých požiadal vrátiť sa k jednému nápadu, ktorý sme dostali počas komponovania. Bol hore celú noc a pracoval na tej skladbe. O šiestej ráno zobudil Nica aby mu o nej porozprával a predstavil svoje nápady. Nico bol ospalý a povedal „Nemohli by sme to prebrať trochu neskôr?“. A Jay na to, „Nie, nemôže to počkať, musíme tú skladbu skúsiť dnes a ty sa toto musíš naučiť. Pretože máme málo času a tá skladba sa nemusí dostať na album a ona na tom albume byť musí.“ Tou skladbou bola "Madness And Sorrow". Jay mal pravdu, musela na tom albume byť. Tie priame gitary a jednoduché aranžmá zapadli s textom, ktorý rozpráva všetko o boji a zdolávaní negatívnych pomerov, ktorým všetci v kapele a určite aj všetci poslucháči tohto albumu musia niekedy čeliť.

Dnes sa mi zdá, že ako sme písali a upravovali skladby, ako sa utvárali texty a melódie, nasledovali sme takpovediac duchovnú púť, ktorá sa nám nikdy celá neodkryje. Ako sme sa pokúšali urobiť dobrú, respektíve skvelú prácu, kráčali sme cestou hrdinov. Cestu dláždenou prastarými bohmi vetra, vzduchu a mora. Je to cesta ktorou kráčajú ľudia, ktorí našli svoju pravdu a akceptovali svoju skutočnú podstatu. Larry zasadol za svoje bicie po dlhom dni personálnych problémov, bežných sračiek a finišovaní našej knihy "At The End Of The Day" a začal hrať. Povedal, „Teraz si spomínam, veď ja som bubeník.“. V tom jednoduchom momente bolo zároveň všetko. Všetci sme vybuchli do smiechu. Nie na Larryho, ale že sme si všetci uvedomili tú jednoduchú skutočnosť, že sme na tom boli všetci rovnako. Toto je čo sme. Toto je to, čo sme sa odvážili byť. Zvolili sme si žiť pre sľub stať sa niečím viac než sme. Čelili sme teroru opustiť všetku istotu a komfort, aby sme išli svojou cestou vo svete, ktorý nám niekedy nerozumie.

Jedného dňa sme sa začali zapodievať nápadom, ktorý sme dostali s Nicom jedno popoludnie v hoteli v Talianska, zatiaľ čo sme čakali na zvukovú skúšku. Začalo to ako efekt jedného akordu. Chvíľu som sa pohrával s nápadom na text s jednoduchým frázovaním o ktorom som si myslel, že by mohol byť dobrý ak k nemu priradím k správnemu kontextu.

Skúsil som to s efektom Nicovho akordu. Obom sa nám to páčilo. Znelo to dobre, ale nesmerovalo to nikam, tak sme to nechceli siliť a zaznamenali si to tak na diktafón a odišli niečo zjesť. O niekoľko mesiacov neskôr, počas práce s Larrym v Anglicku, ten nápad začal dávať zmysel a doplnili sme ho niekoľkými ďalšími časťami. Potom prišiel Jay a trochu ho pripomienkoval a my sme tú celú vec prerobili ešte s ním. Takto tá skladba nadobudla ucelenú podobu. Pôvodné slová boli "povstaň a bojuj". Len tieto. Keď Larry prišiel s tou melódiou smrteľného pochodu skladba dostala ruský nádych. Na um mi prišlo obliehanie Leningradu a príbeh o Shostakovichovi a náhle do seba všetko zapadalo.

"City Of Bones" (Mesto kostí) je príbeh o ľudskej duši. Dmitri Shostakovich bol v Leningrade v roku 1943. Mesto bolo pod útokom Nemcov celých 900 dní. Ako akt vzdoru a hrdinstva skomponoval svoju Siedmu Symfóniu a vydal sa nájsť 15 živých hudobníkov, aby ju mohli odohrať. Vysielali ju rádiom a rozhlasom hladujúcim obyvateľom a dali si záležať, aby ju začuli aj nepriatelia, ktorí ich obkolesujú. Urobili to v deň, kedy mali Nemci na pláne obsadiť mesto. Na základe strašných a zúfalých okolností, duch ľudí toho mesta v ten deň zvíťazil. Vtedy nemecký velitelia pochopili, že mesto nikdy nezaberú.

V mojom dome sme sa rozhodli celý album napísať a naplánovať aranžmá. Pracovali sme dlhé hodiny, snažili sme sa pozliepať jednotlivé kúsky v celok, aby sme dostali predstavu, aký budeme mať nakoniec z celého albumu pocit. Počas hlavného písania textov môj otec vážne ochorel. Každý v kapele mal pre to pochopenie a pomáhali okolo, kým som ho navštevoval. Niektoré z tých dní boli skutočne odporné. Vidieť môjho otca tak chorého, ale zároveň sa stále pokúšať a sústrediť sa robiť tú najlepšiu prácu s kapelou bolo náročné. Môj otec zomrel 18 októbra 2009. Bojoval až do konca s dôstojnosťou a hrdosťou. Je to niečo obrovské stratiť ho. Vytvorila sa ďalšia veľká diera v mojom živote. Aj keď by sme to brali ako prirodzenú vec, že rodičia odídu pred svojimi deťmi a ako kruh života, je to poznačujúca strata pre každého koho to zasiahne. Na tomto albume nie je žiadny text o mojom otcovi, alebo o jeho vášni pre život. "God Of Speed" sa mi dnes javí byť spojená s mojím otcom, pretože mi pripomína ten jeho postoj "proste sa s tým vysporiadaj". Život ktorý žijem a veci ktoré robím sú preto, lebo som syn svojho otca. Po dobu kým bol chorý som zostal so svojou rodinou v meste Tamworth. Z nejakého dôvodu to nakoniec prispelo k bezproblémovému nahrávaniu albumu. Po dokončení Larryho bicích v birminghamskom Robannas si rozložil Jase svoje štúdio Majestic Splendour v mojom dome v Dudley, aby nahral gitary a basu. Po prezretí si môjho domu sa rozhodol, že najlepšie miesto odkiaľ nahrať gitary je na mojej posteli. Rozložil po nej paplóny a experimentoval s pozíciami mikrofónov a samotnými mikrofónmi, pokým nedostal zvuk, ktorý považoval za najlepší pre tento album. Nepustil ma do vlastnej spálne pokým nemal hotové všetky Nicove a Jayove party. Takže triviálna muzikantská otázka typu "Kde bolo gitarové štúdio počas nahrávania albumu Promise And Terror?" má odpoveď "Na posteli Blazea Bayleyho."

1. časť
2. časť