Nicko McBrain (05. 06. 1954)

Slávnejší než akýkoľvek iný bubeník so štýlom tak novým a zreteľným ako pričapená, a živá je jeho tvár, Nicko McBrain je vtipkár a vynikajúci človek, ktorého zbožňujú všetci v Iron Maiden.

„Nepamätám si ani na jedného bubeníka, ktorý by sa k svojmu remeslu hodil tak presne,“ hovorí Steve Harris. „Nicko hrá na bicie spôsobom, akým hrá väčšina gitaristov na svojich gitarách (jeho bicie sú všade okolo, tón po tóne, nikdy som nič takého nevidel)! On proste nebubnuje štýlom, že drží paličku, Nicko sa dokáže vcítiť do veci a rozprúdiť rytmus všade okolo a držať sním tempo každý večer a to je pre mňa ako pre basového hráča fantastické. To znamená, že nikto z nás si nemôže dovoliť vydať zo seba menej než 100%, „ hovorí Steve Harris.

Keď sa opýtate na jeho umenie samotného Nicka, dostanete veľmi skromnú odpoveď. „Každý bubeník má svoju jedinečnú metódu hrania,“ hovorí. „Ja len robím, to čo robím a k môjmu veľkému šťastiu, to čo robím sa fanúšikom Iron Maiden páči.

To teda určite. Nicko sa k Iron Maiden dostal v roku 1983, v čase nahrávania albumu „Piece Of Mind“. Stále považovaný mnohými fanúšikmi za jeden z najlepších metalových albumov vôbec. Je veľmi ťažké si predstaviť, akoby vypadali také umelecké diela ako „Where Eagles Dare, 2 Minutes To Midnight, Can I Play With Madness, Be Quick Or Be Dead, alebo Man On The Edge“ bez Nickovho ohromného štýlu.

Čo sa týka hrania naživo, je to otázka, či je lepší po technickej stránke Nicko, alebo jeho predchodca Clive Burr. Pre mnoho z nás by to mohol byť práve Nicko, ale je pravda, že Clivea si už veľa fanúšikov Iron Maiden nepamätá. Ale čo sa týka vystúpení týchto dvoch bubeníkov po osobnej stránke, niet pochýb, že vyhráva Nicko. The Mad McBrain, tak znie Nickova prezývka, ktorú mu dali fanúšikovia. Po Eddiem je Nicko druhým maskotom Iron Maiden.

Michael Henry McBrain sa narodil v Hackney, Východný Londýn, 5. júna 1954. Nesmejme sa, ale rád sa priznal, že keď bol malý, dali mu prezývku Nicky, pretože sa tak volal jeho obľúbený medvedík – Nicholas The Bear. „Brával som si ho so sebou všade a tak ma moja rodina začala zo srandy volať Nicky. Avšak, keď som mal problém, tak na mňa volali Michael!“

Jeho prvá skúsenosť s hudbou prišla s otcovou záľubou (Jazzom). Malého Nickyho vzorom bol Joe Morella, vynikajúci bubeník jazzovej skupiny Dave Brubeck. „Predstavoval som si, že som Joe Morella hrajúci na bicie. Prišiel som do kuchyne, zobral som si pár nožov a búchal som s nimi po plynovom variči.“

Otrávení jeho búchaním s náradím v kuchyni mu jeho rodičia kúpili poriadnu bubnovaciu súpravu (vtedy mal 12 rokov ). „Veľa detí chcelo bicykel alebo niečo podobného, ale všetko, čo som chcel ja, boli bubny. Keď mi otec s mamou konečne jeden kúpili, bolo to všetko na Vianoce a sviatky dokopy.“

Keď v 15. rokoch odišiel zo školy, bol už prechodným hráčom v niekoľkých krčmových skupinách. V oblasti hudby si rozširoval svoje schopnosti hraním piesní z otcovej jazzovej kolekcie, ktorá bola plná nahrávok ako The Shadows, The Animals, The Beatles a The Stones. Na odporučenie iného bubeníka začal hrať i nespočetné množstvo veľmi odlišných nahrávok. „Skúšal som všetko – pop, náboženskú hudbu, alebo množstvo rozličného rockového materiálu, nepremýšľal som o tom, či sa mi to páči, alebo nie. Všetko to bolo jednoducho len v rámci cvičenia a v tomto ohľade bol výber množstva štýlov veľmi dobrý a prospešný“.

Jeho prvou poriadnou skupinou bola The 18th Fairfield Walk, ktorá preberala piesne od Otis Redding a Beatles. Potom vstúpil do skupiny Wells Street Blues Band, ktorá hrala najčistejšiu bluesovú hudbu. Nicko v tejto dobe veľmi veľa koncertoval a hral s takmer neznámymi, alebo len málo známymi hudobníkmi, ako bol napríklad spevák a klávesista Biily Day (ktorý mu ako prvý začal zo srandy hovoriť Nicko), The Blossom Toes (ktorej bol členom i neskôr známy gitarista Jim Cregan) a iný.

V roku 1975 sa stal členom Streetwalkers, skupiny, ktorá sa sformovala z bývalých členov Family (spevák Roger Chapman a gitarista Charli Whitney). „Boli to skutoční kamaráti a Streetwalkers bolo skvelá malá skupina. Prečo sa nikdy nepresadili, to neviem.“ Bohužiaľ, Streetwalkers bola skupina určená iba do premiéry 70. rokov (dobré albumy, žiadne hity). Do tej doby, než sa stal členom Iron Maiden, Nicko pracoval dočasne s rôznymi skupinami na ich albumoch. Najviac je známa jeho spolupráca s Pat Travers Band (na ich albume „Makin Magic“ z roku 1976), potom s francúzskymi punk-metalistami Trust, ktorí vystupovali s Iron Maiden na turné v roku 1981 vo Veľkej Británii.

Steve si Nicka pamätal hlavne z doby, keď hral s trojčlennou skupinou McKitty, ktorá vystupovala s Iron Maiden na open-air festivale v Belgicku. „Pamätám si, že McKittyho gitara sa v priebehu vystúpenia rozbila a Nicko dokončil ich časť bubeníckym sólom, pokiaľ ju neopravil. Do tej doby som si myslel, že bubenícke sóla sú dosť nudné, ale toto bol najlepší zážitok z celého vystúpenia. Takže potom čo odišiel Clive, bol Nicko prvým človekom, na ktorého som myslel.

Samozrejme nikto, ani Nicko nie je dokonalý a priznáva, že má svoje „zábavné nálady“, ako ich sám nazýva. „Jednu minútu sa vyšvihnem a to som pán PÁRTY NA CELÚ NOC. Potom ďalšiu minútu som deprimovaný a som pán PODRÁŽDENÝ. Ale takto to naozaj funguje. Snáď nikdy nepotrebujem, aby som sa musel psychicky pripraviť na vystúpenia. Pretože pre to čo hrám, pre to čo každý zo skupiny hrá, je lepšie byť psychicky čerstvý. Inak budete zaostávať.“