09/08/2003 - Bruce Dickinson ako ho pozná Nicko McBrain

Myslím, že moje prvé stretnutie s Brucom bolo keď nacvičoval so Samson v Kilburne, čo muselo byť v 1979. Pamätám sa, že som bol hrať biliard a Bruce vyšiel zo štúdia a bol veľmi nabudený a hlučný a ja som si pomyslel, „Čo je toto za hňupa?!“ Jeho osobnosť bola o kus pred ním samotným. Ale ako som ho spoznal, uvedomil som si, že je veľmi prudký (intenzívny) chlap. V začiatkoch keď som prišiel do Iron Maiden, bol častokrát veľmi extrovertný a zrazu veľmi introvertný. Keď dostane dobrý nápad, nevypustí ho hneď von, ale je nažhavený, ale inokedy je tak uprený na vec, ktorou sa zaoberá akoby bol v inom svete. Jeho myslenie ma uchvacuje. Je génius. Ale je tiež absolútny blázon – ale viac génius! A vo vnútri má zlaté srdce.

Zo začiatku to bolo trochu o jeho egu. Bol frontman kapely, a nemôžeš byť tvrdohlavý, neústupný frontman kapely Iron Maiden a pritom byť slabý a bojazlivý. Zvonku sa ho veľmi málo vecí dokázalo dotknúť, ale viem, že vo vnútri je to veľmi citlivý muž. Zažili sme spolu neuveriteľné časy, ale je zároveň človek, ktorý tak trochu vyhľadáva samotu a ide stranou aby si mohol robiť to či ono.

Robí šerm, čo na ňom absolútne obdivujem, pretože je v super kondícii, pričom netrénuje a necvičí ani polovicu z toho ako predtým. Bol veľmi dobrý šermiar, dostal vlastne pozvánku do Olympijského šermiarskeho teamu niekedy v druhej polovici osemdesiatych rokov, ale nemohol ju prijať pretože musel ísť na turné s kapelou.

Písanie kníh bola ďalšia vec. Bol neznesiteľný keď písal tie knihy o Iffym Boatracovi, pretože ste práve niečo robili v buse a on akurát dopísal novú kapitolu a chcel vám prečítať celý ten trafený príbeh! Ale bol taký vzrušený, že ste ho nemohli vystreliť do nebies kvôli niečomu takému.

Bol som na neho strašne naštvaný keď odišiel z kapely, kvôli spôsobu ako sa to stalo a pretože som nechcel, aby odišiel. Ale keď sme sa všetci dostali späť do štúdia porobiť tie prekrásne fotky po obnovení, bolo to akoby sme boli všetci niekde na dovolenke na pár mesiacov, a pritom to bolo viac ako štyri roky, a v prípade Adriana takmer desať. Najúžasnejšia vec na robení spoločnej hudby je, že ste spojený s hudbou a vlastnou osobnosťou vo svojom vnútri. To sú také zvláštne vibrácie, ktoré máte vždy a hoci sme zažili štyri výborné roky s Blazom, keď sa Bruce a Adrian vrátili späť, to úžasné spojenie tu bolo zas.

Zmena, ktorú som za ten čas videl na Brucevi, odhliadnuc od počiatočného entuziazmu po návrate, boli tie neobyčajné emócie, ktoré som z neho cítil. On sa zmenil spôsobom, že sa zdal byť viac ucelený a zmysluplný, hoci robí viac ako pred tým než odišiel. Má svoju vlastnú show v rádiu, lieta a na polovičný úväzok spieva v kapele! Jednoducho sa zabáva a robí, čo ho baví. Na turné „Give Me Ed“ sme zažívali to isté ako na turné „Dance Of Death“.

Myslím, že najlepší moment z „Dance Of Death“ je keď spieva „Journeyman“, pretože to ukazuje svetlejšiu stránku Bruceovho hlasu. Je v tom príliš jemných emócii, potom drsnejšie tóny a všetko to má pod kontrolou. Cítenie, ktoré vkladá do tejto skladby je fenomenálne.