09/08/2003 - Adrian Smith ako ho pozná Bruce Dickinson

Prvý krát som stretol Adriana keď som spieval v Samson a on práve prišiel do Iron Maiden. Boli sme na úplne inom konci, v rôznych štúdiách; my sme robili druhý Samson album a on pracoval na „Killers“. Bol úplne nový chalan v kapele, ale ja som bol naozaj uchvátený jeho štýlom hrania. Bol absolútny rocker. Bol vyziabnutý ako piroh a vyzeral vážne veľmi dobre!

On je úplne mäkký človek a má veľmi suchý zmysel pre humor. V kapele mal prezývku Willie Orwontee – Pre-Nič-Za-Nič! Rád si nechával na čas, čo nie je zlá vec a v tých časoch keď sme robili zvukové skúšky spolu, všetci sme na neho čakali, je absolútny perfekcionista na zvuk.

Vo svete gitaristov bez tváre, ktorí všetci chodia do školy učiť sa ako to urobiť a ukončiť, všetok ich zvuk bol prakticky nezrozoznateľný, Adrian vymyslel tón a štýl, ktorý je jeho a je výnimočný. Nikto neznie ako Adrian, a to je bezcenné. Jeho gitara znie lenivo, akoby noty skoro padali jedna cez druhú, ale nie je to tak. Človek vlastne visí na každej note, ktorú hrá, pretože nikde presne nevie ako to bude znieť o chvíľu.

Je veľmi dobrý atlét, má výbornú kondíciu. Keď hrá futbal alebo tenis, má prirodzenú gráciu, a presne tak znie aj jeho gitara. Keď hrá futbal, dostane loptu a vy si myslíte: „Ten človek nikdy nemôže prejsť cez toho chlapa.“, ale zrazu, trochu to zamieša a spraví ho. A to je presne, ako keď sa na neho pozeráte pri hraní na gitaru. Bohu prisahám to načasovanie je presne také isté!

Keď odišiel z kapely v 1990, myslím, že všetci boli trochu prekvapení ako veľmi nám chýbal a samozrejme, nemyslím, že ktokoľvek si vedel predstaviť, ako veľmi bude chýbať fanúšikom – dlhý čas. Nechcel by som sa vrátiť do Iron Maiden pokiaľ by on v kapele nebol. Ja si jednoducho nemyslím, že by sme boli bez Adriana kompletní, a teraz, je úžasné mať troch gitaristov.

Myslím, že pravdepodobne jedna z najlepších skladieb akú kedy napísal je na najnovšom albume a volá sa „Paschendale“. Keď som s ním pripravoval veci na nový album, všimol som si, že má všade okolo knihy od Siegfrieda Sassoona a iné vojnové knihy, a on tú skladbu objavoval. Je to fantastická vec a skutočne evokuje celú to strašnú časť vojny – skvostný, desať minút dlhý hudobný kus.

Adrianova filozofia, myslím, vracajúc sa k niečomu o čom sme sa rozprávali počas jednej prechľastanej noci je asi takáto – otočil sa a povedal: „Jedna vec o mne je, že všetko čo ma zaujíma, je mať čo spievať a hrať.“ A to sú všetky Adrianove korene. Je šťastný keď má drink, keď má čo spievať a hrať na gitare. A pri tom je to také jednoduché, on to robí alarmujúco dobre – zvlášť tak hrá na gitare.