21/04/2009 - ROZHOVOR ČASOPISU METAL HAMMER S BRUCE DICKINSONOM

21. apríl bol vyhlásený za Deň skupiny Iron Maiden. Pri príležitosti uvedenia do kín (zatiaľ) veľmi úspešného dokumentu Iron Maiden: Flight 666 časopis Metal Hammer priniesol veľmi zaujímavé rozhovory členov skupiny, v ktorých vyjadrujú svoje pocity z filmu. Dnes Vám prinášame prvý zo série rozhovorov, tentokrát s frontmanom, Bruce Dickinsonom:

Filmové dokumenty z koncertných turné sú väčšinou malé, skôr na fanúšikov zamerané filmy. Ale veľkosť tohto dokumentu je iná vec. Bol to počiatočný zámer tvorcov?
Neviem, či to bolo počiatočným zámerom. Všetko, čo sme urobili my bolo, že v tom účinkujeme.

Takže žiadne výhrady voči tomuto filmu?
Ja ich mám asi trochu menej, ako ostatní chlapci, pretože ja som zvyknutý dávať veľa rozhovorov a podobných vecí. Adrian sa toho trochu obával, ale myslím, že sa potom nejako osmelil, pretože to boli super chalanii, ktorí sa k nám jednoducho pridali a stali sa členmi našej osádky. Takže, ako iní, aj my občas blbneme oblečení ako transvestitský škóti v smiešnych parochňách a keď niekto z našej osádky vytiahne mobil a začne nás fotiť, tak nepovieme „nefoť!“, pretože sú to naši kamaráti a všetci sa na tom zabávame. Podobne to bolo aj s týmto filmovým štábom, čo by mohlo byť dosť nebezpečné, keby nás chceli nejako osrať... ale bol to ich pohľad na náš príbeh.

Príbeh filmu je o fanúšikoch a ich vzťahu ku skupine, však?
Myslím, že to je v podstate skutočným príbehom Iron Maiden. Nikto z nás sa nepromenáduje len kvôli tomu, že sme známi. Niekedy sa to však hodí, aby sme upútali záujem o kapelu, ale používame to len veľmi, veľmi zriedkavo. Takže v podstate je to príbeh kapely a fanúšikov, pretože to je podstata všetkého. Všetká tá mediálna pozornosť, ktorú sme za posledné roky pritiahli, by bola úplne zbytočná, keby nebola na žiadosť fanúšikov.

Bruce o natáčaní koncertov:
No, tak toho sme natočili teda veľa. Vinikajúce na tom je to, že z piesní použili iba krátke ukážky. Myslím, že zobrazujú ohromnú atmosféru a môže z toho vzniknúť fantasticky dobré DVD. Nikdy sme nikomu nepovolili natáčať na pódiu... v tom sa môžeme skoro porovnať s Ritchie Blackmorovou nenávisťou voči kameramanom. Bolo to kvôli tomu, že ma to skutočne vyrušuje a keď sa nachádzam vo fantastickom svete slova a hudby a predstáv, že som starobylý námorník a nejaký zasratý chlapík mi do tváre strká kameru, tak mám chuť mu jednu vraziť.

Je to ako „vypadni z môjho sna“ pocit, takže pred tým, ako to niekomu dovolíte, musíte ho veľmi dobre poznať. Takže keď vidím McMurtrieho hlavu vystrkovať spoza okna, tak do neho nič nehodím, ale ak by som nevedel, kto to je, asi by som ho zavraždil! Takže ľudom, ktorým dovolíte vyjsť na pódium, musíte veľmi dôverovať, pretože toto je náš malý svet.

Myslím, že niektoré ich zábery sa skutočne vydarili, takže je to dobré, že ste tento dokument urobili. Vo filme je zopár záberov, ktoré majú veľkú silu. Je tam jeden kúsok, kde chlapec drží v ruke Nickovu paličku a plače.
Je to geniálne. Neviem si predstaviť, ako túto scénu natočili... no, oni to ani nemohli natočiť, jednoducho mali kameru namierenú na toho chlapca. Som si istý, že keď si potom prehrávali záznam, tak tomu sami nemohli uveriť. A film je plný takýchto scén. Keď sme prišli do Mexika, tak sú v zábere dva trtkajúce psy! To je náhoda!

Zajtra si budete môcť prečítať exkluzívny rozhovor s Janickom.