Sú skupiny, ktoré majú tábor neobyčajných fanúšikov uctievajúcich snáď až kult svojej obľúbenej hudobnej skupiny. Je to spoločenstvo oddaných poslucháčov a táto oddanosť nie je len sezónna záležitosť. A trebárs Iron Maiden sú rovnakí v znamení maskota Eddieho už 25 rokov. Od začiatku osemdesiatych rokov sa zmenilo snáď iba to, že získali ďalšie zhromažďovacie médium v podobe internetu a komunikácia so skupinou sa urýchlila a ešte viac sprístupnila. Len hudba zostáva stále rovnaká a nie je asi nikto, kto by chcel od železnej panny nejaké štýlové premeny. Aktuálna zbierka najväčších hitov je podľa slov šéfa skupiny Stevea Harrisa úvodom do poznávania Iron Maiden pre novú generáciu fanúšikov (pretože tí starí už aj tak všetko majú). Jedna bestovka už vyšla pred šiestimi rokmi pod názvom „The Best Of The Beast“, nehovoriac o živých koncertoch. Súčasne vychádza i luxusný box set „Eddie´s Archive“ zhromažďujúci na troch dvojalbumoch živé vystúpenia a kolekciu B strán singlov. „Edward The Great“ neobsahuje žiadnu novú nahrávku, iba posledný zbor („Fear Of The Dark“). Inač žiadne prekvapenia, chronologický výber obsahuje tie najväčšie hity, ale až od tretieho albumu „The Number Of The Beast“ z roku 1982, najviac, štyrmi skladbami zastúpený album „Seventh Son Of A Seventh Son“. Tieto piesne potvrdzujú, že Iron Maiden sú klasikou žánru a každý správny metalista by ich mal mať. Keby som mal nejakému metalovému programu v rádiu alebo v televízii vybrať znelku, bol by to úvodný riff „Wasted Riff“ – nech si každý hovorí čo chce, ale to je motív z najvýraznejších v histórii. I napriek neodmysliteľnej kvalite posledných dvoch štúdiových albumov, musíme priznať, že nahrávky ako „2 Minutes To Midnight“, „Can I Play With Madness“ či „Number Of The Beast“ budú asi ťažko niekedy prekonané (a myslím si, že hovorím za väčšinu fanúšikov Iron Maiden). Len zvuk sa mení k lepšiemu, ale trebárs koncertný záznam z Ria úplne vymazáva vek jednotlivých skladieb a stále je to tá istá banda. Bolo by jednoduché spláchnuť Iron Maiden a podobné kapely s tým, že sú nemoderné. Ale je to jeden z odtieňov hudby, čo ju robí trak farebnou a pestrou. A radšej budem počúvať poctivo zahraný a koniec koncov ani nie hlúpy bigbít (stačí si prečítať texty), než slizké boy bandy, vyumelkované fifleny a stupídne piesne, ktoré si môže každý zahrať na pc.